Deti nasledujú naše konanie, to dobré, aj to zlé. Preto ak v škôlke chceme, aby sa nám po chodbe hlúčik malých šarvancov nedotĺkol, musíme použiť takzvanú návodovú inštrukciu napríklad „pomaly a opatrne“. Pretože ak použijeme „nebežte!“, aj toto je pre ne pokyn, ktorý však vyvolá presne opačnú reakciu, pretože dovtedy by ich to ani len nenapadlo.
Mám jednu konkrétnu príhodu o tom, ako ide Ferko Jožkovi oči vyškriabať. Nekončí sa tragicky, veď nakoniec ide o deti, chvalabohu. Príhoda je to veľmi krátka a je o tom, ako jedna učiteľka nahlas opisuje Ferkove nevhodné správanie druhej pred samotným aktérom. Vo Ferkovi toto vyvolá okamžitú potrebu názornej ukážky, že „aha, takto to robím“.
Ak toto nechceme mať dennodenne na očiach, treba deťom dávať pozitívne návody.
A teraz niečo o displejoch
Pred očami mám prst 17-mesačného dievčatka, ktoré skroluje po obrazovke televízora v domnení, že to je dotyková obrazovka.
Displeje sú veľkí pomocníci, najmä keď nám volá klient a my sa tvárime, že sme vo vyleštenej kancelárii, ale pritom plníme doma práčku. Vtedy vložíme dieťaťu najbližší displej a telefonujeme s klientom. Neuvedomujeme si, že práca je aj to plnenie práčky, ešte dôležitejšie je to, že vychovávanie dieťa.
Deti nás dospelých vnímajú s mobilmi, tabletmi aj počítačmi, ktoré sú pre nás dospelých podchvíľou často dôležitejšie ako oni sami. Aj oni chcú také. Deti milujú technológie, lebo fungujú, nevychovávajú a dajú sa vypnúť. Lenže takto im unikajú zručnosti, ktoré iné generácie zbierali navliekaním korálok, lepením lupeňov ruží na nahé telá barbín, lisovaním listov, či výrobou drevených motokár. O čo ešte prichádzajú je budovanie pevnej vôle, trpezlivosti, či schopnosti zabávať sa sami bez našej spätnej väzby, motivácie a pochvaly. Toto im však môže chýbať aj neskôr, lebo práčky, chladničky aj umývačky bude treba plniť stále a my uvedomelí rodičia utekáme od týchto spotrebičov za displejmi, keď už nás bolí chrbát a chceme si zrelaxovať. Lenže ako prežiť to kvílenie a plač malých detí inak ako podsúvaním displejov? No, väčšina z nás to robí, aj keď si to neuvedomuje. Áno, je to spoločné ukazovanie si obrázkov, čítanie, obliekanie bábik, stavanie drevených koľajníc, či hranie sa na obchod. Toto všetko treba deti naučiť. Chvíľu to trvá a nie každé dieťa sa naozaj vie dlhšie samé hrať, ale treba to trénovať a nepriskočiť na každé zamrnčanie na pomoc. Skúsme to vydržať, pretože ak im namiesto toho podáme tablet, naučíme ich na tablet a na to, že priskočíme na každé písknutie, s ktorým sa ale vedia popasovať sami.
Treba spomaliť a zamyslieť sa, na ktoré momenty z raného detstva máme tie najlepšie spomienky a tie potom nenútene aplikovať na svoje deti. Možno sa chytia, možno ich to nebude baviť ako vás, ale dozviete sa pritom, že toto ich naučila kamarátka a toto sa naučili v škôlke. Že ste si chceli púšťať so synom šarkana ? Nechcel a začal vám rozprávať ako ho Sonička naučila padať na trampolíne na zadok ? Asi to bude preto, že toto detstvo je už jeho. Nič to však nemení na vašom vzťahu k šarkanom a kľudne si jedného zadovážte, možno sa k vám ten váš potomok nakoniec pridá.
